Ako sa pukanec von z ucha dostal...

Behali a kreslili s kriedami a rvali burinu zo zeme aj s koreňmi a skákali škôlku, ktorú som im závidela, takú tú s číslami, čo sa hodí kamienok a potom hop, hop, hop, dve nohy, jedna a znova dve, otočka a naspäť. Naháňali sa a kričali, mlátili sa s plastovou fľašou po hlave a víkendoví baskeťáci sa pobavene pozerali na ich matku, či zasiahne a ona nič, lebo ležala na drevenej lavici, ktorá si pamätá jej prvú platonickú lásku, pozerala na ihrisko, kde sa cez veľkú prestávku vzorovo vo dvojiciach prechádzala a videla sa v modrých trencloch a bielych jarmilkách v dvojrade na školáku na začiatku telesnej:„Súdruh učiteľ, trieda štvrtá cé je nastúpená na hodinu telesnej výchovy s počtom 32, dvaja chýbajú a jeden necvičí!“Posedela som si, do lavičky som kameňom vyryla písmeno M a vôbec netuším prečo a potom som si ľahla do trávy. Hneď vedľa oka som zbadala štvorlístok. A ďalší. Vravela som si, že to asi budem mať sakra šťastie, vložila som štvorlístky do vrecka bundy a zatvorila oči...Večer si Kaja vopchala do ucha pukanec. Nepýtajte sa ma prečo, lebo som to znej páčila asi desať minút a nič. Netuší to ani ona sama. Z jedného ucha si ho vybrala vo chvíli, keď mi bolo podozrivé, že si v ňom krúti prstom. Z druhého už vybrať nešiel, lebo bol príliš hlboko. Schmatla som ju pod pazuchy a o chvíľu sme boli na našej pohotovosti. V čakárni celkomdosť ľudí, Kaja mrnčala, vraj či ju to bude bolieť, ja som prisahala, že nie, lebo pani lekárka určite celkom presne (a omnoho lepšie, ako tvoja mama) vie, čo má urobiť a urobí len šup a lup a pukanec bude vonku. - Pani lekárka zazerala. Že čo nám to teda je? - A ja že pukanec v uchu...- A ona že: (a teraz si predstavte nosorožca, ako gúľa megaočami a do toho odpudivým, krochkavým hlasom vraví trojročnému dieťaťu): A to ťa preboha ako napadlo? Ako si si to tam vôbec mohla vopchať, prosím ťa!!!- A ja že: Viete, deti také občas robia...- A ona že: Dajte dieťa ležať SEM!- A sestrička že: Pani doktorka, aké náradie použijeme? A prišlo mi zle. Zbadala som lekárkine drevorubačské a roztrasené ruky. Zbadala som v jej rukách pinzetu ako slon a v rukách sestričky baterku ako do bane. A stáli jedna za druhou a dychčali. A lekárka rvala konce pinzety do ucha mojej dcéry, smerom k pukancu, ktorý v tej dierke širokej ako pol malíčkového nechta takmer nebolo vidno, až ho nebolo vidno vôbec. Zarvala ho tam...A Kaja revala, akoby ju rezali. A ona neprestávala. Upozornila som ju, nech okamžite prestane, lebo mi je jasné, že to nevytiahne. A že chcem upokojiť dcéru...-A setrička že: Šesťdesiat korún už ste mi dali? -A lekárka že: Musíte ísť na Kramáre, na krčné, nosné...-A ja že: Je mi to úplne jasné...Dovidenia!Cestou do nemocnice som si nadávala, že som dcére sľúbila málo bolesti a skvelú lekárku. Bola na mňa naštvaná a nechcela už ísť vôbec nikam. Premýšľala som, ako sa jej tá ďalšia lekárka do ucha dostane, keď decko práve zažilo vrchol necitlivosti iného detského lekára...Vo vnútri bol s Kajou tentoraz manžel. Nikoho som nepočula plakať a o chvíľu boli vonku. Aj pukanec z ucha. Vraj skvelá, skvelá ženská. Bavila sa s malou tak, že si ju hneď získala. Tá jej dovolila všetko. Nakoniec stačila striekačka s vodou, a bolo! A mňa prešlo nasr... prešiel ma konečne srd. A Kaja celou cestou domov opakovala, že už to nikdy neurobí. A mne jej bolo ľúto...P.S: Tiež nás napadlo skúsiť ten kúsok pukanca zmäkčiť najskôr priamo v ušku vodou ale nevedela som, ako zistím, či vyšiel von celý a neostal kúsok z neho vo vnútri. Pinzetu som zavrhla hneď. Netrúfala som si a bolo jasné, že sa nebude dať v takom malom priestore takmer roztvoriť. O uchopení cudzieho predmetu ani nevravím...Na chodbe nemocnice, kde sme Kajku obliekali do bundičky, bola priamo za jej chrbtom vitrínka s asi tridsiatimi minipredmetmi od korálok, fazuliek, prstienka až po klinec ako ďas a nad tým všetkým sa skvel nápis: Tieto predmety nepatria do rúk deťom. Ako sme hľadali – tak sme hľadali – pukance sme medzi nimi nenašli... .-)