reklama

Ujdite nabok, mamička...nech to tu poucírám...

- Zapni si telku! - Preboha, veď ledva vidím, ešte len varím vodu na kávu... - Zapni si ju, čaf!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (93)

Bola som v ôsmom mesiaci a sama doma. Manžel kdesi na turnaji v Taliansku. Tak som si teda zapla tú bedňu, ako mi s prečudesným naliehaním v hlase radila sestra, šálku kávy som usadila na vypúčajúcom bruchu a s ovládačom v ruke som nevedela, čo mám vlastne hľadať...Potom som to objavila. Priblblý americký film, nejaké lietadlo vráža do mrakodrapu a...Niečo tu nehrá. Ale efekty sú to neuveriteľné...Kurník, ako je toto možné? Snáď je to naozaj len film...Sedela som a slzy mi kvapkali do kávy. Ani som ju nedopila. Dvíhal sa mi žalúdok. A potom som dva dni len sedela v obývačke, v tej istej pyžame, a smoklila a smoklila. Ako mám porodiť dieťa do tohto sveta? Ako si mám byť istá, že sa mu nič nestane? Neporodím ho! Nechcem mu to urobiť...Keby sa to dalo posunúť, nech viem, ako to všetko dopadne a ako sa to vyrieši...A potom prišiel manžel. Dva dni po páde dvojičiek. Išli sme na večeru a ja som konečne prišla na iné myšlienky a znova som si spomenula na pôrod...Ozaj, pôrod...Takže 14. 9. 2001 ráno mi odtiekla voda. Aha, ešte predtým odišiel manžel na tréning s tým, že mobil si zatiaľ bude vypínať, veď máme ešte čas a od ďalšieho pondelka už bude v strehu aj cez tréningy. Dobre...A tak som sa mu nemohla dovolať. O tej odtečenej vode. Sedela som, triasla som sa ako osika a kombinovala, ako ho zastihnúť. Kolega. Má telefón na jeho trénera. A tréner mu snáď povie...Povedal. A manžel? Behal ďalej s poznámkou, nech si z neho nerobí prdel, lebo z takých vecí sa prdel robiť nezvykne a okrem toho, bol so mnou pred štvrť hodinkou a nič...A tak ho tréner poslal domov z tréningu neslušne. Chlapi si občas musia takto, aby pochopili .-)Rýchlovka. Taška, ktorú som si plánovala zbaliť až za dva týždne, telefonát môjmu gynďošovi, že áno, síce je to o mesiac skôr ale voda je fuč, takže idem, nech ma počká. Telefonát mame – veď tá to povie ďalej, a cesta do pôrodnice. Vyšetrenie, klystír (mimochodom, kolujú o ňom hrôzostrašné historky a ak mi niekto dnes povie, že je to príšerné a ponižujúce, zjem kefu...), malé kontrakcie (paráda, ak je toto ono, tak to je potom pôrod brnkačka), väčšie kontrakcie (no dobre, tak toto ešte vydržím), najväčšie kontrakcie na svete - a okrem spomalených hodín v pôrodnej sále som od vyčerpania zaregistrovala už len otázku lekára: -Tak čo, spravíme ten cisarák? Prišla v hodine dvanástej...tá otázka...Vlastne, ešte ma vyzliekli, ktosi oholil, vycievkoval a šup ho o poschodie vyššie na operačku. Vo výťahu ďalšia kontrakcia (v hlave sa mi prehnal katastrofický scenár o zaseknutí výťahu na medziposchodí s rodiacou matkou, s kontrakciami každú polminútu, a prišlo mi plačlivo. Ešte viac, ako mi bolo). Na operačke pohyb, zhon, môj lekár (známa tvár, na tú sa nafixuj), anestéziologička s maskou pri mojich ústach. Vraj ešte počkáme, natrieme brucho niečím dezinfekčným, priviažeme nôžky a rúčky, ešte počkáme (ďalšia kontrakcia ma zabije, ak mi tú masku nepriloží, zabijem ja ju, babizňu dajakú)...A potom už len ticho. Bez bolestí...Tma.Nepočula som prvý raz plakať nášho syna. Otecko neprestrihol pupočnú šnúru, neprivinula som si dieťa na hrudník a nevyronila som ani jednu slzu. Spala som oťapená až do rána. Keď sa mi zdalo, že rozlišujem po narkóze aj obrysy ľudí, našla som si telefón a plná strachu (o dieťa, veď sa narodilo skôr a nevedela som o ňom nič a nikto mi neprišiel povedať, čo s ním je a...) som doň nakukla. Brucho ma príšerne pálilo, čítala som esemesku od sestry, že mám nádherného syna a že je v poriadku a konečne mi bolo jedno, že mám rozfaklené brucho a že ma to bolí. Že sa dva dni nevyš...nevyčurám inam, ako do sáčku a že mi budú hormóny nadúvať prsia a tie začnú vyrábať mlieko a mne to príde zvláštne, že sa v sprche zohnem a ono si bude tiecť na dlážku a s vodou si odtekať do výlevky a že sa rozrevem, keď mi manžel zavolá, že nebudú hotové dvere do spálne lebo neviemčo, a ja mu nebudem vedieť vysvetliť môj záchvat plaču, a že to dieťa bude v inkubátore vyzerať presne ako zmenšenina svojho otca, a aj to meno som si presadila správne a nakoniec, že ho aj tak nebudem poriadne vidieť lebo budem mať oči plné sĺz a tie budú stekať po sklenenej stene, za ktorou on bude odfukovať, chudučký a holý, len s plienkou, ktorá mu bude priveľká a s nejakou hadičkou v nose a ja tie slzy budem utierať, aby ma nevidela upratovačka, ktorá medzi rečou zahlási:-Ujdite nabok, mamička...nech to tu poucírám...A mňa prekvapí, že mi niekto sám od seba povie, že som mamou....P.S: Pracovne zbieram od mamičiek zážitky z pôrodov. Tak som si pomenula na svoj. Aj fotky posielajú. S detičkami. Krásne. A mňa to zase chytá.-)

gabina weissová

gabina weissová

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík:  Ako z toho vonPsychiatriaŽivot a psychiatrický stacionáAj také sa mi stáva...Zo života detíMajka záchranárkaZ mojej kuchyneKeď ma múza dokopala...Dostali maSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu