reklama

Vrany vo vlasoch, steny od krvi a úzke cestičky v skalách...

Ešte jeden o Zlatke. O uvoľnení, o tom, ako som sa prisnila sama sebe. Lebo to bolo dôležité...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (49)

A o autogénnom tréningu. Zlatka bola moja psychologička, najlepšia v mojom malom psychologickom vesmíre. Veľká, mäkká, strašne dobrá. Autogénny tréning bol súčasťou terapie. Dlhej, ťažkej a pre mňa zo začiatku nepochopiteľnej.Počula som o ňom už predtým na prednáškach a trepala som si do makovice čosi o ťažkých rukách a nohách ale nebolo mi jasné, načo to všetko vlastne slúži. Načo mi bude ležanie niekde pod dohľadom terapeuta, ktorý ma zmagorí tak, že si budem pripadať ako z betónu a budem pri tom myslieť ktovienačo. Až to prišlo. V stacionári. Ostatní pacoši už boli starí harcovníci a blažený úsmev sa im zjavil na tvári už v momente, kedy si položili na zem žinenky a spúšťali na ne svoje zadnice. Ja som bola mimo. Bála som sa zavrieť oči, lebo veď čo som mala čakať, že sa mi prihodí pri pohľade na vlastné viečka z druhej strany a pri relaxačnej hudbe z tranzistoráka?Podvádzala som. Oči som privierala len napoly, ležala som v kŕči a hodinku som sledovala svojich „spiacich“ autogénnych trénujúcich. Bolo mi to divné. Myslela som, že táto technika mi nie je súdená a každé ďalšie hromadné sedenie (alebo skôr ležanie) mi bolo nepríjemné. Až do chvíle, kedy som ich mala naozaj ťažké. Ruky. Aj nohy. A viečka s nimi. Pri slovách o uvoľnenej tvári sa mi konečne podarilo dostať líca do polohy – ovisnuté vďaka gravitácii až k ušiam. Paráda. Čelo bez myšlienok, ústa pootvorené, ako keď zaspíš v autobuse po nočnej šichte, ruky vedľa tela, najprv ťažká ľavá, potom pravá. Teplá ľavá a nakoniec aj pravá. Neuveriteľné. Nohy sa pridali a zdalo sa mi, že idem namiesto tréningu zaspať. Chcelo sa mi. Aspoň na chvíľu. Vtom začala terapeutka niečo o lúke, na ktorej rastú voňavé kvety a tráva a ja si do nej líham. Aha! Aký zázrak, fakt som tam bola. A potom som ju už nepočula. Dýchala som vône, držala v dlaniach trsy trávy a hľadela slepo do slnka. Potom som vstala, bežala kamsi do neznáma a ocitla som sa v studenej jaskyni plnej netopierov. Krúžili mi okolo hlavy ako splašené okrídlené myši a napriek strachu som vedela, že ma odtiaľ ktosi vyvedie. Našla som lúč svetla a prepchala som sa otvorom ako gombíková dierka znova na vzduch a modré nebo. Začula som hlasy (kurník, kto sa mi teraz trepe do sna, keď mi je fajn a chcem byť sama?!) Už bol celkom blízko a vravel, aby som pohla prstami na ľavej ruke (čo do pekla odo mňa teraz chcú?) a hneď na pravej. Tak som teda pohla a uvedomila si, že som sa z lúky pod holým nebom dostala zase na žinenku pod lustrom v stacionári. Pomaly priložiť dlane na zatvorené oči, oči pomaly otvoriť, dlane odložiť, vitajte naspäť!Chvíľu si len tak v kľude ležať a premýšľať. (Tak toto je to, o čom som sa učila a nemala ani páru. Bola som niekde, kde mi bolo fajn. Chvíľu zima ale potom zase fajn. A vedela som, že som v bezpečí. Mala som krídla, voľné ruky a mohla som len tak bežať. Ako malé decko. Cítila som to a cítila som sa ako osemročná Gabča, ktorá bežala s vetrom o preteky naprieč babkiným vinohradom až na koniec révy.. tak takto to funguje...) Zbalila som sa do klbka na bok a snažila som sa vyvolať si znova tie pocity...Bolo mi príjemne a bolo mi fajn...Má to svoj význam. Uvoľnenie, beh myšlienok, terapeut ako človek, ktorý vás do tohto stavu uvedie ale aj zodpovedne vyvedie (Bolo aj také, že sme si na úvod mali predstaviť vodu, takú jemne žblnkajúcu a mierumilovnú. Až sa stalo, že „kolegyňa“ vedľa mňa neprecitla. My sme už boli dávno hore a ona len ležala, oči zatvorené a triasla sa ako osika. Museli ju prebrať síce jemne, ale ručne – stručne. Vravela, že sa jej zdalo, že je zatvorená v zápalkovej škatuľke plnej ľadovej vody. A že sa topí. A nevedela, ako z toho von). Autogénne tréningy mi dávala aj Zlatka. Boli to také moje ostrovčeky uvoľnenia a uvedomovania si samej seba. Boli aj vrany vo vlasoch, boli aj steny od krvi a úzke cestičky medzi vysokými skalami, kde len ťažko prejdete bez škrabancov. Bolo aj lietanie v oblakoch a čojaviemčoešte strašne príjemné. Ale každý jeden zážitok mal nejaký súvis s tým, čo som prežívala práve vtedy. Alebo s tým, čo som túžila prežívať. Kto vie, na čo by som pri autogénnom tréningu prišla dnes a čo všetko by som si „prisnila“? .-)

gabina weissová

gabina weissová

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík:  Ako z toho vonPsychiatriaŽivot a psychiatrický stacionáAj také sa mi stáva...Zo života detíMajka záchranárkaZ mojej kuchyneKeď ma múza dokopala...Dostali maSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu