reklama

Takmer posledné slovo...pohľad mamy

Stretli sme sa, lebo sa nám žiadalo a chcela som s ňou urobiť rozhovor. Nech sa vie, čo prežíva mama takej, ktorá denne blbne a vháňa rodičom do očí slzy. Také nevideteľné ale strašne boľavé. Veľa vecí sa mi zdalo byť iných, až kým mi o nich neporozprávala ONA. Mama bývalej bulimičky, nádherná a silná ženská, ktorá sa zachovala perfektne. Našla to, čomu niektorí hovoria pokoj na duši. Našla samu seba a cez seba našla cestu k dcére. Dnes fungujú úplne normálne a ja im želám obom iba to najlepšie! Rozhovor uverejňujem celý. Dúfam, že tak, ako mne dal mnoho, že aj iným dá...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

Kedy si zistila, že má tvoja dcéra problémy s príjmom potravy?

Dcéra bola na strednej škole. Pomaly som si začala uvedomovať, že počas celého dňa zjedla napr. kilogram jabĺk, nič viac. A intenzívne, denne cvičila. Vravela som si – dobre, veď nejaká očistná diéta zo dva dni po sebe ešte nikoho nezabila. Ale trvalo to dlhšie.

Prišiel nejaký zlom, kedy bolo jasné, že to nie je iba „obyčajná“ diéta?

Áno, sama dobre vieš, že si choré dievčatá myslia, že matky o tomto vážnom zdravotnom probléme nič netušia a dozvedia sa to medzi poslednými. Ja tvrdím, že matky to tušia. Veď dochádza k výrazným, negatívnym zmenám v chovaní dieťaťa, v jeho vzhľade. Horšie je už pre rodičov pripustiť si takýto závažný problém. Keď sme zistili, že naša dcéra má anorexiu, kruto nás to v rodine všetkých zasiahlo. Tie prebdené, preplakané noci s otázkou bez odpovede: „Prečo práve naše dieťa, veď má našu bezhraničnú lásku, má všetko?...“ Nebyť toho, že mi bolo jasné, že práve teraz nás, rodičov, bude dcéra veľmi potrebovať, tak sa nervovo zrútim. Začala som užívať jemné sedatíva. Nemala som vôbec predstavu, čo budem robiť. Snažila som sa byť racionálna. Ale v tej situácii, keď zistíš, že tvoje dieťa je v podstate v ohrození života, je to veľmi ťažké. Snažila som sa ju dotiahnuť k lekárovi. To však v tom čase striktne odmietala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Poznala si predtým vôbec pojem anorexia? Napadlo ťa okamžite, o čo ide?

Samozrejme som vedela, že také niečo existuje ale nemala som nič konkrétne o tejto chorobe naštudované. Stretla som sa s poruchou prijímania stravy u dcéry jednej známej, oni už v tom čase s touto chorobou bojovali.. Vedela som, že je to vážna, život ohrozujúca diagnóza a verila som, že ju spoločne v rodine zvládneme. Len som nevedela ako.

Prišla si za dcérou a povedala si jej, že to vieš? Chystala si si nejakú reč, vedela si nájsť slová, akými jej to povieš?

Presne som vedela iba to, že neviem, ako jej to mám povedať. Názor môjho muža bol taký – skôr striktne definovaný: „Ona s tým jednoducho skončí, veď to je hlúposť ničiť sa. Dostane príkaz od nás, od rodičov.“ Ja som vedela, že takýto príkaz dcéra nebude akceptovať. Samozrejme, že naše rodičovské podozrenie som jej jasne povedala. Išla som sa poradiť s detskou lekárkou. Pani doktorka dcéru predvolala na preventívnu prehliadku. Na tomto vyšetrení lekárka dcéru taktne upozornila, že je už štíhlejšia ako je snáď bežné. Kontrolné výsledky neboli katastrofálne, naznačovali určité rozhádzanie organizmu ale zatiaľ nič závažné. Pediatrička mi potvrdila, že je potrebné tento stav podchytiť, lebo sa dcéra pohybuje na hrane veľmi ťažkej diagnózy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola dcéra ochotná pristúpiť na to, že by sa mala liečiť pod odborným vedením?

Vravela som jej, že je tu možnosť odbornej pomoci, ale z jej strany to v tom čase neprichádzalo do úvahy. Predsa mala „konečne“ pocit svojej dokonalosti, veď to poznáš... Navštívila som niekoľko psychiatrických ambulancií, hľadala som vhodného ošetrujúceho lekára pre dcéru. Zvažovala som, v ktorej ambulancii by sa dcéra raz dokázala liečiť, ktorému lekárovi by dôverovala. Bolo mi jasné, že bez dcérinho aktívneho pričinenia ju žiaden lekár z toho násilím nedostane. Bol to taký zúfalý pohyb smrteľne raneného zvieraťa bez efektu. Áno, presne tak som si v tom čase pripadala. A pomohla mi opäť dcérina ošetrujúca lekárka. Dala mi kontakt na detskú psychiatričku. Ale nepoužila som ho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišiel ti tento kontakt ešte niekedy vhod?

Spojila som sa s touto psychiatričkou telefonicky, navštívila som ju. Jej reakcia bola, že ak liečbu nechce dcéra sama, v jej stupni ochorenia – bolo to na hrane plného prepuknutia choroby – násilie nebude mať potrebný liečebný účinok. Systém liečby – chyť dieťa za golier a dovleč ho ku psychiatrovi - nie je vždy riešením. Môže, práve naopak, ešte viac ublížiť.

Takže nasledovalo akési hluché obdobie, kedy sa vlastne nič zásadné neudialo práve pre neochotu dcéry spolupracovať a riešiť akokoľvek svoj problém?

Áno, presne tak to u nás vtedy vyzeralo. Každé jedlo v dome bolo spojené s napätím, prosbami, krikom, plačom a s tou hroznou, nepravdivou vetou: „Mám to pod kontrolou.“ Všetko bezvýsledne. My, rodičia, sme prežívali a potajomky plakávali. Dcéra si tiež akoby žila svoj vlastný život. V tom období sa veľmi zhoršila naša vzájomná komunikácia. Všetci sme prešli na akési tiché žitie s touto chorobou. Lepšie prežívanie, lebo to pre nikoho z nás nebol život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mala si pocit, že sa jej stav bez odbornej pomoci zhoršuje?

Áno. Našla som v tom čase u nej preháňadlá a to som vedela, že je zle. Chvíľami sa zdalo, že mi chce urobiť radosť a ja som bola celá nadšená, že niečo zje. Množstvo zjedeného jedla však eliminovala práve preháňadlami. Hneď na to som objavila v jej skrinke igelitové vrecúška so zvratkami. Vtedy som vedela, že sa z anorexie preklopila do bulímie.

Ako sa to prejavovalo?

Nekonzumovala malé množstvá jedla, práve naopak, veľmi ochotne vynášala odpadky. Vždy si našla spôsob, ako nenápadne, rýchlo túto „činnosť“ vykonať a súčasne utajiť. A ja, mama, som všetko videla, vnímala, cítila, moje zúfalstvo sa prehlbovalo.. Nevedela som, či to mám komentovať alebo sa tváriť, že to jednoducho nevidím.

Mala si strach?

Neviem, či to bol strach...bola to skôr totálna bezmocnosť. Bezmocnosť z toho, že som netušila, ako na to a potom – vedela som, že dcéra nebude akceptovať vôbec nič, čo poviem. Mne sa dokonca zdalo, že keby som povedala „prosím ťa, hladuj“, tak začne jesť a naopak. Z jej strany prichádzala na všetko vždy opačná, opozičná reakcia. Jej reakcie boli výlučne negativistické, mala úplne zničené nervy. Nedokázala sa úprimne tešiť, smiať, uťahovala sa do seba. A to mala 19 rokov. A pritom sme napríklad v období jej puberty vôbec žiadne problémy nemali. Ale áno, mala som aj strach. Strach o život vlastného dieťaťa. To prežívať a byť bezmocná je hrozné.

V živote anorektičky a bulimičky by mal prísť nejaký zlom, kedy si sama uvedomí, že pomoc odborníka je už nevyhnutná. Prišiel taký moment aj u dcéry?

Istý čas sme si tak nejako spoločne nažívali aj s bulímiou. Snažila som sa s dcérou komunikovať. Bolo to veľmi náročné, zväčša bez účinku. V tých dobrých chvíľach sme si spolu poplakali a vzájomne sme sa uisťovali, že to spolu zvládneme. Ale nedarilo sa. Niekedy som už nevedela, ktorá z nás je viac chorá. Lebo moje nervy, vlastne všetkých členov rodiny, boli tiež úplne rozbité. Smerovalo to k tomu, že táto prekliata choroba zničí nás všetkých. Rozhodla som sa zmeniť prístup k chorobe, k dcére. Začala som v tom období veľmi vecne reagovať kde – tu poznámkou typu: „Vieš čo? Mňa síce tvoja choroba zaujíma, chcem, aby si bola zase zdravá, veselá, šťastná, ale možnosť vyliečiť sa máš len vo svojich rukách. Potrebuješ odbornú pomoc. Keď budeš chcieť vyhľadať odbornú pomoc, príď. Ja už sa ti vnucovať nebudem.“ Odrazu, bola som v práci a telefonát od dcéry, že je doma, že si hľadá v telefónnom zozname kontakt na nejakého psychiatra lebo...si dorezala ruky. Vedela som, že toto už je jej dno, ktoré si sama uvedomuje. Jej veta vyslovená v zúfalom plači „Mami, nezvládam to“ bola pre mňa ako smrteľný úder a súčasne iskierka nádeje. S absolútnym kľudom som jej oznámila, že idem domov, porozprávame sa a nájdeme spolu riešenie. Spätne nechápem, kde sa vo mne tá sila a ľadový pokoj vzali. No, zrejme to dokáže človek len v situácii, keď ide o život.

V akom stave si našla dcéru?

Cesta z práce domov mi pripadala akoby hodiny dlhá. Netušila som, v akom stave dcéru nájdem. Čo všetko bude mať porezané a či vôbec bude ešte žiť. Samozrejme som medzitým telefonovala psychiatričke, ktorá okamžite súhlasila s návštevou u nej. Ruky sme doma ošetrili, spolu sme si poplakali. Navrhla, zdôverila som sa dcére, že mám kontakt na psychiatričku, ku ktorej by sme mohli spoločne zájsť. Dcéra sama pochopila, že to nezvláda, keď zistila, že si dokáže takto ubližovať.

Ako prebehla prvá návšteva u odborníka?

Dcéra a pani doktorka si okamžite padli do oka. Myslím si, že hlavne u pacientky je to veľmi dôležité. Bola som s ňou vo vnútri iba chvíľku a potom som čakala približne hodinu vonku. Keď dcéra vyšla z dverí, povedala iba: „Mami, ja sa chcem liečiť...“ Psychiatrička nám dala kontakt na ďalšiu odborníčku - psychologičku, ku ktorej začala dcéra chodiť veľmi intenzívne, 3 – 4 krát do týždňa. Vtedy som ešte netušila, aké dôležité pre úspešnú liečbu je spojenie psychiater – psychológ. Toto však bol naozaj iba začiatok a ešte prišlo strašne veľa pádov.

Dcéra v tom období aj študovala alebo sa venovala „iba“ svojej liečbe?

Študovala na výške, štúdium zvládala aj naďalej a neprerušila ho. Dokonca sa mi zdalo, že prechod na nejaký režim práceneschopnosti by jej ani neprospel. Vytvoril by sa široký priestor na rozmýšľanie, na „blbé“ rozmýšľanie.

Kontrolovala si nejako jej účasť na sedeniach, mala si prehľad, čo sa tam deje?

Nechodievala som na stretnutia so psychologičkou s dcérou. Dokonca som jej navrhla, či si nechce záležitosti ohľadne platieb za sedenia vybavovať sama, nech to nejde cezo mňa (súkromnému odborníkovi sa za každé sedenie platí). Povedala som jej, že je to jej boj o zdravie, je veľká, dám jej peniaze a nech si to riadi sama. S oboma odborníčkami som bola priebežne v kontakte. A aj obe odborníčky navzájom.

Ako si sa teda vyrovnávala ty ako matka so situáciou doma? S dcérinou liečbou?

Stretla som sa asi po štvrtom sedení mojej dcéry s jej psychologičkou a ona mi povedala: „Viete, ale mne to všetko stále smeruje ku vám“. Sme pritom úplne normálna rodina, milujeme svoje deti, my ako rodičia sa rešpektujeme a odrazu vám niekto povie, že problém je v rodine.

Bol to pre teba šok?

Veľký! Bol to pre mňa šok lebo ja som ten typ mamy, ktorá by za dieťa aj dýchala...Dnes viem, že ani to nie je správne. Nerobilo to dobre ani mne samej a uškodila som aj svojmu dieťaťu. Jedným z možných dôvodov mohla byť aj moja prehnaná snaha všetko dávať len rodine, deťom, moja absolútna starostlivosť. Veď ja som ich mojou prílišnou starostlivosťou vlastne dusila. A seba tiež. Plus vzťahy v rodine, hoci si myslím, že sa nevymykali bežným situáciám. Počuť od odborníka, že pôvod tejto ťažkej choroby je v nás, v rodičoch, – to bolo naozaj kruté. Bolo mi jasné, že s tým musíme niečo robiť. Odborníka som potrebovala aj ja.

Začala si navštevovať psychológa? Iného, ako tvoja dcéra?

Dostala som kontakt na dobrú psychologičku, nie tú, čo navštevovala moja dcéra. A čas plynul...Ale už keď som išla na prvé stretnutie som vedela, že s tým chcem niečo urobiť, že to chcem zmeniť. A prvé maličké zmeny ako „samouk“ som už mala za sebou. O poruche prijímania stravy som mala veľa prečítaného. A podľa mňa tam je prvý krok k tomu, že človek to môže dokázať, dokázať pomôcť chorému. Začať od seba. Pomaličky som sa aj ja začala meniť. Vždy, keď som sa u mojej psychologičky snažila debatu obrátiť na PPP (poruchy príjmu potravy), upozornila ma, že je to problém mojej dcéry a nie môj. Čo bolo potrebné riešiť, to bol náš vzťah, vzťahy v rodine, vzťah mňa k sebe samej. A úplne najradšej bola, keď sme dcéru celkom vynechali z debaty. Človek asi musí byť zdravý egoista.

Čo sa zmenilo v tvojich postojoch od vtedy, čo si aj ty navštevovala odborníka?

Prestala som neuroticky dcérinu chorobu vnímať, komentovať a snažila som sa riešiť hlavne svoj zdravotný stav. V prvom rade som u dcéry začala úplne ignorovať to, čomu dievčatá hovoria zlyhania (rituálne prejedenie sa a následné zvracanie). Tvárila som sa, že toto sa mňa netýka, každý si riešime svoje podľa svojich predstáv. Manžel sa tiež tomuto prístupu prispôsobil. Môžem povedať, že to bolo veľmi bolestivé. Ale vsadili sme na úspech takéhoto prístupu. Došlo to dokonca tak ďaleko, že sa dcéra provokačne najedla, odišla do svojej izby a nechala pootvárané všetky dvere. Venovala sa tam svojmu obradu zvracania a dúfala, že to s nami pohne, že nás to vykoľají, začneme nerváčiť. Robila to bez akéhokoľvek pokusu o utajenie, nemala ani žiadne zvukové zábrany.

Tvoja reakcia?

Neviem, ako som to dokázala ale úplne s pokojnou tvárou a možno až chladným tónom som jej raz, v takej situácii oznámila, že ja sa už ničím ani nikým nedám vydierať, že toto je vyslovene útok na moje zdravie. Že každý máme to svoje zdravie a iba jedno. A že každý sme povinný chrániť si to svoje, ona tiež. Budem jej nápomocná ale ničiť sa jej nenechám. Týmto rozhovorom, lepšie mojím monológom sa v dcére niečo zlomilo. Naším problémom bolo z časti aj to, že akosi mentálne nebola ešte stále prestrihnutá pupočná šnúra medzi nami dvoma. A týmto vyjadrením som ju prestrihla. Dcéra to potrebovala počuť.

Myslíš si, že je potrebné presne definovať svoje pocity, postoje a túžby, aby sa takto choré dievča vedelo v nich zorientovať?

Nikdy nevieš, ako máš reagovať a čo povedať a to je na tom najhoršie. Človek by tak strašne chcel pomôcť ale nikdy nevieš, čo tvoje vyjadrenia s chorým v danom momente urobia. Nevedela som, či neskočí pod auto, keď jej poviem, že o jej vydieranie nemám záujem... Rodič vždy riskuje, že neodhadne reakciu svojho chorého dieťaťa a to je to, čo dievčatá s PPP definujú ako nezáujem rodiča. Rodičia sa boja, nevedia...Aj keby navštevovali akéhokoľvek skúseného odborníka, ten im predsa nedá návod na to, ako sa majú rozprávať so svojím dieťaťom. Ostáva nám len pozerať, počúvať, vnímať a veľmi zvažovať slová. A nechať aj dieťaťu dostatočný priestor na rozhovor, sebarealizáciu, je treba prijať dieťa nielen s kladmi, ale aj určitými nedostatkami. Nikdy nevieš, čím ublížiš a čím naopak pomôžeš.

Zlepšil sa nejako váš vzťah? Pomohlo to?

Naše vzťahy v začiatkoch terapie výrazne ochladli ale povedala som si, že ak to pomôže a vylieči sa, tak to za to stojí. Postupne sme opäť vracali našu rodičovsko-priateľskú komunikáciu do starých koľají.. Vždy sme mali kamarátsky vzťah a na tom sme obe stavali. Dcéra začala síce pomaly, ale celkom prirodzene meniť svoje postoje, vzťahy s ľuďmi, začala si viac uvedomovať svoj prejav, začala si nejako prirodzene robiť taký normálny rebríček hodnôt. Postupne sa strácali z jej slovníka slová – postava, váha, tučnota. Na priebeh sedení u psychologičky som sa nepýtala, o rozoberaných témach sme doma nehovorili. Nechali sme toto celkom na dcéru, ak chcela, tak sme veci rozoberali. A výrazne sme sa menili všetci doma. Samozrejme k lepšiemu. Prišli sme o niekoľko rokov „normálneho“ života, ale neľutujeme. Dnes máme doma zdravú, krásnu, samostatnú, zdravo sebavedomú mladú ženu. Stále sporadicky navštevuje svoju psychologičku, hľadajú spolu optimálne riešenia na rôzne situácie, ktoré dcére prináša život. Presne tak, ako každému z nás. K chorobe sa v rozhovoroch nevraciame, táto diagnóza u nás doma jednoducho neexistuje.

Fungovalo v čase dcérinej liečby nejaké plánované stravovanie u vás doma? Nechala si ju, nech si jedlo pripravuje sama?

Snažila som sa jej nakladať na tanier veľmi rozumné porcie, pravidelné jedlo aspoň 3x denne. Sledovala som informácie o zdravej výžive a postupne som čo-to zavádzala v našej kuchyni. Prišlo aj obdobie, keď to mnou pripravené jedlo nebolo pre ňu zaujímavé a riešila si to podľa seba. Dodnes dcéra rada a dobre varí. A v čase prejavov bulímie naša chladnička bola takmer prázdna. Nakupovala som len dávky na daný deň. Aj tento pomocný krok je pre pracujúcu mamu veľmi náročný, ale podľa mňa potrebný.

Máš istotu, že je teraz dcéra v poriadku? Nemáš potrebu sa jej na to pýtať?

Táto choroba je veľmi, veľmi zložitá. Vieš, človek túto chorobu na chorom vidí, ani sa pýtať nemusí. Ja vidím usmiate dcérine oči – možno po tejto skúsenosti ich sledujem pozornejšie, jej záujem o život, radosť z maličkostí, prekypuje energiou. Veľmi zriedka položím otázku, či je všetko tak, ako má byť a ona mi odpovie, že áno. Vyzdravieť z anorexie alebo bulímie sa dá. Je to choroba ako každá iná, len vyhrabanie sa z nej je zdĺhavé a je potrebná snaha chorého. Je dobré, keď pri chorom niekto stojí, rozumne ho podporuje. Tu nepomôže plač, bedákanie, nadávanie a zúrivosť. Treba začať liečbu a nezľaknúť sa zmien aj u seba samého. Meniť čosi k lepšiemu, na to nikdy nie je neskoro.

Myslíš, že je dcéra natoľko silná, aby nedopustila recidívu choroby?

V živote každého z nás sú chvíle, ktoré sa rozdýchavajú ťažko. Ja neviem, či ju niekedy také niečo položí alebo nie. Preto som rada, že sa sama rozhodla pokračovať v občasných návštevách psychologičky. A verím, že ak by predsa len náhodou...bude mať pri sebe milujúceho človeka, ktorý jej pomôže. To je veľmi dôležité. A nielen pri PPP. No a ešte má krutú osobnú skúsenosť a znalosť, že vždy treba zabojovať.

• Máš pocit, že si dnes iná?

Určite! Určite som sa zmenila. Nezmenila som svoj vzťah k deťom alebo svoju lásku k nim. Len som to uviedla do rozumných hraníc. Zredukovala som niektoré svoje prejavy smerom k nim, rešpektujem ich rozhodnutia, hoci niekedy by som reagovala inak ako oni. Poviem môj názor, ale musia mať priestor na vyjadrenie toho svojho aj deti. A výrazne som zmenila svoju pozíciu v manželstve. A myslím si, že aj to je dobrá škola pre naše deti, keď vidia, že vzťah rodičov je o partnerstve. Napriek vzdelaniu, napriek schopnostiam bol predtým zo mňa jeden totálne ubitý človek. Ja som však bola tá, ktorá tomu dávala priestor. Dnes som vyrovnaná žena s príliš tvrdou skúsenosťou zvanou PPP. Dcérina život ohrozujúca choroba ma dotlačila k mnohým zmenám. Je mi len ľúto, že sme na to neprišli v rodine sami, že dcéra si musela odžiť toto peklo zvané PPP. Možno by sme tomu boli predišli...kto vie...

Ďakujem Ti, milá mama XY

gabina weissová

gabina weissová

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík:  Ako z toho vonPsychiatriaŽivot a psychiatrický stacionáAj také sa mi stáva...Zo života detíMajka záchranárkaZ mojej kuchyneKeď ma múza dokopala...Dostali maSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu