reklama

Je mi ľúto...

Keď si to tak teraz spätne premietnem, stratila som kvôli nim najlepšie roky. Puberta to už celkom nebola ale roky „rozpuku“ snáď ešte áno. Čo som čakala v osemnástich? Prijatá na výšku, tréningy s akou – takou vidinou ligového dresu, fasa frajer...čo mi chýbalo ku šťastiu?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (88)

Anorexia a bulímia majú dlhé a pevné paprče a brali, čo mohli. Nepamätám si z toho obdobia takmer nič, okrem chladničky, záchodu, neustáleho zvracania, pretvárky, divadielka na všetkých okolo a na boľavé a prepadnuté brucho.Pamätám si všetky tie obavy pred každým rodinným obedom, pred každou oslavou alebo pred obyčajným pozvaním do cukrárne. Myslela som na tisíc vecí. Vlastne – iba na jednu: ako sa už po toľký raz vyvliecť a vyhovoriť sa na neviemčo, len aby som si obhájila svoju trápnu minerálku s kolieskom citróna bez dobošky, bez krémeša a bez laskonky. Pamätám si, ako ma mama posielala ku gynďošovi v presvedčení, že som asi tehotná, keď mi je zle a mám červené a opuchnuté oči. Ja a tehotná – no paráda! Pamätám si, ako v tej istej situácii oco povedal, že nech som radšej tehotná, než by som mala mať nejaký vážny problém...Oco, so svojimi životnými prioritami vždy vedel, čo je dôležité a čo nie:)Pamätám si, ako som sa na tréningu dokázala uštvať...ako som si sledovala stehná a bola nešťastná, keď sa mi zdali o kúsok oblejšie. Pamätám si, ako som zbožňovala tú drinu, keď už som si myslela, že viac do toho nedám. Dala som...vždy sa dalo ísť ešte viac na doraz.Pamätám si, ako som večer pri zaspávaní hľadala tú správnu polohu pre svoje kolená. Boleli ma, boli celé obité a samá modrina. Narážali do seba až do rána...Pamätám si, ako som sa krútila pod perinou, keď ma chytili kŕče do lýtok. Poriadne kŕče, čo nechcú len tak ľahko popustiť. Nemohla som skučať, nemohla som vstať, nemohla som ich priznať...Dodnes nechápem, ako som mohla študovať každý jeden výrobok v potravinách, kým som si vôbec niečo kúpila. Energetické hodnoty na obaloch ma vždy odradili. V čom bol cukor – to nemalo šancu. V čom bol tuk – rovnako. Pri pohľade na každé jedlo sa mi pred očami pretočili tabuľky s číslami a preratávali a prepočítavali...kilodžauly, džauly...Nebavila som sa. Alebo ak – len tak naoko. Úsmev...dokelu, načo priniesli tie oriešky?...úsmev, prikývnutie...nie, nechcem žiaden pohár...kilo úsmevov...nevadí, že sa bavíte o mojej štíhlosti, ja som spokojná...ani pagáčiky nechcem, ďakujem...no dobre, tak jeden, nech nemáte pindy...ste spokojní?...úsmev, jasné, že mi chutia...ešte jeden a dosť...keď už žeriem, tak zožeriem aspoň desať...vy ste to chceli...aspoň už nezadrbávate...úsmev...idem na záchod, snáď si to nikto nevšimne, veď som rýchla a hneď sa vrátim...tyčka, umyť vodou a mydlom až za ušami, preplesknúť líca, úsmev...Videla som svoj obraz v zrkadle. Nie taký, ako sa vraví o anorektičkách. Vraj sa vidia ako tučné, vraj si vidia záhyby aj tam, kde nie sú...videla som, že hrkocem. Videla som, že z boku je môj pás taký tenký, že žalúdok musí mať veľkosť uschnutej slivky. Všetko mi bolo veľké. Kľúčne kosti vykúkali spoza výstrihu trička a ja som si ich nahmatávala od jedného konca až na druhý. S radosťou, samozrejme...Na psychiatrii mi pred zákrokom zistili, že som mala zlomené rebro. Viem presne, kedy prasklo. Keď som si tlačila brucho nad hajzlom a pučila som zo seba von dajaké jedlo...Urobilo len- rups! A ja som tri dni nemohla polapiť dych od bolesti. Zatajila som, ale röntgen všetko odhalil. Tvárila som sa ako blbec, že vôbec neviem, o čom ten röntgenológ vraví...Volali ma častokrát. Poď von, poď na chatu, poď sa zabaviť. V prvom momente som odmietala spoločnosť. Chcela som si zvracať a byť s tým sama. Nechcela som sa obmedzovať prítomnosťou iných ľudí. Bol to vždy škrt cez môj zabehaný na hlavu padnutý rozpočet. Pamätám si, ako som po návrate z psychiatrie stretla kamarátku Majku. V meste. Najprv sa zadívala a potom priskočila a strašne silno ma stískala. Chcelo sa mi revať, lebo som cítila v jej objatí strach a výčitku zároveň. Nevraveli sme nič. Pamätám si, ako ma vystískala z tých istých dôvodov sesternica Zuzka. Tá objímala a plakala...Pamätám si, ako som sa večer bála zaspať. Na česť svojho uboleného žalúdka som si prisahala, že od ďalšieho dňa prestávam blbnúť. Že som sprostá, keď robím také veci. Že sa zmením...Pamätám si, že sa mi v noci často sníval sen. Ako strašným spôsobom, ktorý pozná len bulimička, spratávam obrovskú kopu jedla. Ako si ho džgám do líc a žviacham, zapíjam vodou a očami hľadám šialené kombinácie, ktoré sa ešte dajú z jedla zostaviť, kým pôjdem zvracať. Sníval sa mi ten pocit na žalúdku, keď si myslíte, že vstanete a on sa roztrhne. Sníval sa mi ten hrozný pocit sklamania zo samej seba. Snívalo sa mi, ako zvraciam a ako mi potrava vylieza naspäť zo žalúdka do úst. Z riedkej bola na dne záchoda kaša a z hustej boli úhľadné šúľce. Snívalo sa mi, že plačem...Ráno som vstávala so strašným pocitom, že to bolo naozaj. Najhoršie to bolo v období, keď som už nezvracala denne. Držala som sa pár dní „čistá“ a do toho prišiel ako na zavolanie takýto sen...Prežívala som to znova a znova ešte aj vo sne. Hrozne som sa bála zaspávať...Milovanie bolo pre mňa utrpením. Hanbila som sa za svoje telo, za svoje túžby a za svoju nahotu...Ja len...je mi ľúto tých „presratých“ rokov...

gabina weissová

gabina weissová

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík:  Ako z toho vonPsychiatriaŽivot a psychiatrický stacionáAj také sa mi stáva...Zo života detíMajka záchranárkaZ mojej kuchyneKeď ma múza dokopala...Dostali maSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu