Som Romanko...

Keď som mala desať, narodila sa nám Nika. Moja mladšia sestra. Akosi automaticky som si ju adoptovala a dodnes mám pred očami modrý vozík Zekiwa (modrý, veď vtedy neboli také kvalitné ultrazvuky, a moja mama tak veľmi verila, že do tretice by to už predsa len mohol byť chalan). Na bočných stranách striešky bol taký priesvitný materiál, cez ktorý sa dalo nakúkať, či bábätko spí alebo či len tak podriemkava. Keď som túžila po svojom vlastnom dieťatku a ono stále neprichádzalo, bolo to o čosi horšie. Nenápadne som obzerala dietky v kočíkoch mamičiek, oči sa mi vždy začali lesknúť, manžel ku mne neustále dobiehal a ťahal ma za ruku preč. Nemôžeš sa takto trápiť...Jeden kočiarik plný môjho dieťaťa. Po ňom ďalší. Voňavý, farebný, usmievavý, s holými tučnučkými nôžkami kopajúcimi do vzduchu. Moje najobľúbenejšie kočiariky.Dodnes sa neviem zbaviť nutkavého pocitu, že musím aspoň nakuknúť...aspoň po očku skontrolovať, ako vyzerá spiaci anjel. Ako vonia košieľka nasiaknutá mliečkom...ako mäkko vábia k bozku bacuľaté, ružovučké líčka...Kočiariky sú mojou diagnózou....Dnes som vchádzala do zdravotného strediska a už zo schodov som zbadala v chladnom tieni chodby zaparkovaný detský športový kočík. O hodný kus väčší, ako bývajú tie „obvyklé“. Bol otočený ku mne chrbtom ale zreteľne som videla topánky, ktoré z neho vykúkali. Topánky asi šesťročného dieťaťa. ...prejdem len tak, akoby sa nechumelilo......nebudem si ho všímať, nemusím si predsa všímať každé dieťa......budem normálna a nezastavím...„Ahoj, teta!“Okamžite čupím pri chlapčati a hladím ho prstom po tenučkej nôžke.„Ahoj, a ako sa voláš?“„Som Romanko“„Ahoj, Romčo! Čakáš tu na maminu?“„Na maminu. Išla odniesť pani doktorke moč, či je v poriadku.“V pokrivených rukách žmolí akési kartičky a očkami za silnými dioptriami krúži po mojej tvári. „Pozri, čo mám!“„Vidím, sú to nejaké karty...Načo ti to bude?“„To sú pokemoňácke karty!“„Ahá, a máš aj album na tie kartičky?“„Jasné, že mám!“„A čo sa stane, keď si kúpiš nový balíček a máš tam rovnakú, ako je už doma v albume?“Zamáva mi pred nosom kartami a so širokým úsmevom ozdobeným riedkymi zúbkami mi vraví:„Myslíš, keď mám dvojičky? Nooo, nič sa nestane! Mám kamoša cukrovkára, s tým si zamieňame...“Prichádza jeho mama a ja sa lúčim. Romanko mi máva na rozlúčku obrázkami pokemonov a ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že som mu vďačná za to, že ma oslovil prvý...