Do neba sa už nedostanem

Keď hovorím o závislosti, myslím tým ozajstnú, nefalšovanú závislosť a tak s ňou aj treba nakladať. Tento článok sa mi bude zle písať ale patrí k tomu všetkému, čo sa so mnou vtedy dialo. Možno to bude znieť zle ale chápte ho, prosím, ako výstrahu alebo ako ukážku toho, ako ďaleko to až môže zájsť. Bola som závislá od jedla a to mi bolo jasné už hodnú chvíľu. Denne som sa budila s myšlienkou na to, čo si dám ako prvé a čo, samozrejme, ako prvé vyvrátim. Vôbec som pri jedení nepočítala s tým, že by som mohla niečo z toho kvanta svojmu telu aj prenechať. Jedlo som používala ako prostriedok, aby som sa dopracovala ku tomu slastnému pocitu nirvány. Pocit plného žalúdka a pocit potravy v ňom, pocit maximálnej plnosti a keď sa to už takmer ani nedalo vydržať a žalúdok odmietal potravu prijímať...prišiel vrchol a vtedy muselo ísť okamžite všetko von. Často, naozaj často som cupkala na záchod v predklone a jedlo mi už takmer trčalo z krku von. Už naozaj nebolo kam a až vtedy som pocítila hrozné sklamanie, odrazu bolo všetko preč a preč muselo aj jedlo. Ale za ten chvíľkový pocit šťastia mi to asi stálo, keď mi takto zašibávalo tak dlho. Bolo mi jedno, koho chladničku vyplienim. Samozrejme, že v prvom rade tú domácu. Mama nakúpila a ja som sa vôbec nerozpakovala počítať, koľko to všetko asi mohlo stáť a čo s tým všetkým mama zamýšľa, jednoducho som postupne (alebo naraz) jedlo vyžierala. Niekedy obozretne a nenápadne, hlavne, keď bol niekto doma a inokedy bez akýchkoľvek stopiek a zákazov išlo všetko dolu žumpou – hlavne vtedy, keď som bola doma sama. A to potom poriadne liezlo do peňazí aj mne. To, čo som pojedla, som potom utekala dokúpiť. Dvadsať deka šunky, päť rožkov, pol pecňa chleba, krabička mäkkého syra, horčica, dve paštéty, nové maslo, desať vajec, nátierkové maslo...bol to nákup nie za desiatky ale za stovky. Naši mi dávali vreckové, a to celé išlo vždy na žrádlo. Buď som dokupovala do spoločného fondu, čo som z neho odjedla, aby mi na to nikto neprišiel alebo som dokupovala svoje vlastné zásoby. Z obchodu som išla ovešaná taškami a už cestou domov som dokázala časť toho zjesť. Doma som to už potom len pekne – krásne dorazila. Išlo to do peňazí a naši sa jeden čas fakt obávali, či nefrčím na nejakých drogách a nepotrebujem vreckové na dávky. Všetko tomu nasvedčovalo. Moje správanie, moja plachosť a previnilý alebo uhýbavý pohľad, kruhy pod očami a úbytok na hmotnosti... Ani sa im nečudujem, bola som totiž závislá. Aby som to dohnala do extrému, vrchol bol to, že som sa neštítila vtisnúť hlavu do chladničky aj jednej alebo druhej babke, najbližšej rodine alebo v práci. Bolo mi jedno, že som predtým zjedla "oficiálnu" porciu, ktorú by som si mohla bez debaty „odložiť“ o chvíľu v záchode – potrebovala som to vždy ešte doplniť. Veď keď už, tak poriadne, nech to stojí za to. Okrem toho – a to sa asi prepadnem, brala som si veci aj zo spoločnej chladničky na oddelení psychiatrie. Nemohla som to proste vydržať, že nesmiem jesť veľa, že sa musím kontrolovať a strúhať formu, že sa akože liečim, až to došlo do fázy, kedy som jeden večer zožrala všetky klobásky zo suchej večere, ktoré si tam odložili nemohúce staré babky bez zubov. Klobásky boli asi tri a verte, bolo mi jedno, že beriem z cudzieho. Bolo to proste jedlo, nikto ho nestrážil a tak som brala. Hluchá, slepá, bez citov. Výčitky svedomia ma pochytili až pri zvracaní a návrate do izby. Bolo mi jasné, že sa to prevalí a aj sa prevalilo. Primár naznačil na druhý deň, že sa stratilo akési jedlo a že či náhodou...ja som zatĺkala a on tušil, ktorá bije. Mlčal, snáď vedel, čoho je bulimička v amoku schopná...A úplne nakoniec...myslela som, že s týmto sa nepriznám ani na smrteľnej posteli. Ale asi predbehnem čas musím, inak by to nebolo kompletné. Kradla som aj v obchode. Asi zo dva razy som si strčila do vačku črievko so syrom a vôbec nechápem, prečo som to robila. Do obchodu som išla vždy s tým, že som mala v peňaženke peňazí dosť. Nákup v košíku mal poriadnu váhu a ja som sa napriek tomu, že som naň mala, neovládla. Akoby tých 80 (alebokoľko) gramov syra bolo to posledné, čo mi pomôže a čo mi spôsobí tú neuveriteľnú slasť. Hanbím sa za to ako pes a myslím, že som túžila po tom, aby ma pri tom niekto prichytil. Tak, ako som túžila po tom, aby sa niekto poriadne zaujímal o to, že sa správam tak, ako sa správam. Nepríčetne, zaslepene, len kvôli jedlu a kvôli pocitu plného žalúdka. Pripadala som si, že mi už totálne muselo hrabnúť. Že okrem toho, že som bulimička, bude zo mňa nakoniec aj kleptomanka. Ak by som mohla, túto kapitolu (okolo kradnutia jedla všeobecne) by som zo svojho života najradšej vymazala. Ale je tam a je pre mňa tým najvztýčenejším výstražným prstom. Desím sa toho, čoho všetkého som bola schopná. Desím sa dnes toho, čo so mnou porobila tá pliaga a čo všetko som bola schopná urobiť, aké hranice som bola schopná prekračovať len kvôli tomu, že som sa celým telom stotožnila s tým, aká som dokonalá, krásna, úspešná a... a možno práve kvôli tomu som to...Bulímia je závislosť, ako každá iná. Idete slepo a bez rozmyslu za jediným zmyslom svojho chorého života. Za jedlom...Dnes som už za vodou ale za toto sa dodnes nenávidím a nikdy na to nezabudnem. Tak mi treba...