Ako som totálne prestala ladiť (alebo: Ako to všetko začalo...)

To dievča malo 18. Vraj vždy veselé, úspešné, obdivované a bezproblémové... Samozrejme, že zdanie niekedy celkom drzo klame a klamalo aj tentoraz. Stihla zmaturovať, prijali ju na vysnívanú výšku, postúpila o stupienok vyššie aj vo svojom športovom rebríčku...milovaný chlapec ju miloval aj naďalej. Ten chlapec... nemohol za to, že jej už dávno trieskali o hlavu, nech si nepokazí život (dokelu, mami, veď s ním ešte ani nespávam, ako si ho môžem pokaziť?! Neboj sa, to ti neurobím, viem predsa, že by to nebolo správne...viem, čo sa odo mňa očakáva!)Nikdy nemala o sebe príliš vysokú mienku. Vždy porovnávala a vždy nachádzala. Toho, kto bol lepší, úspešnejší a krajší. Vždy bola sama pred sebou "tá porazená". Bála sa vravieť naplno, čo si presne o ľuďoch myslí. Bála sa prijímať komplimenty a lichôtky. Myslela si, že to tí druhí iba hrajú, že to v skutočnosti myslia naopak...S hlavou zatlačenou medzi pleciami sa jej na svet dívalo trochu komplikovane. Svojho chlapca milovala a stal sa stredom jej vesmíru. Bolo to normálne, mala 16, keď prejavil sympatie a v osemnástich ho už poznala lepšie, ako kohokoľvek zo svojej rodiny. Mali pred sebou naozaj krásne prázdniny...Až do chvíle, kedy...nechceli to tak ale stalo sa. Stalo sa a stálo ju to tisíc veľmorí slaných megasĺz, kým...kým sa nedobrovoľne rozhodla, že predsa sľúbila, že si život nepokazí. Ako by sa mohla rozhodnúť inak? Nekonečné dni, zvláštny pocit, plné prsia, triaška, bolesti v podbrušku a hlavne o kus vyššie...srdce bolo také smutné a také neuveriteľne zmätené, že búchalo jednostaj ako kostolný zvon. Na poplach.Keď bolo po všetkom - bolo po všetkom. Doslova. Telo na kusy hodené supom sa zo začiatku nebránilo. Potom však prišlo to, čomu vravela "totálna ignorácia všetkého ženstva, ktoré v nej zostalo".Odmietla byť ženou, odmietla svoje telo, ktoré už raz zažilo pocit "neuveriteľna" no ona mu ho nedopriala prežiť dokonca. Odmietla svoje prsia, svoje boky, mäkké bruško...stal sa z nej dobrovoľne chlapec. Takto sa vytrestala za to, čo vyviedla. Bol to pre ňu najvyšší možný trest a vykonávala ho dlhodobo a nadoraz. Nechcela ustúpiť za žiadnu cenu. Nech trpí!Prečo si nepamätala, kedy jej naposledy ktosi povedal "Ľúbim ťa!"? Prečo si nepamätala slová "Milujem ťa takú, aká si!"? Potrebovala to počuť...Vedela, že je milovaná, no nemohla si na tie slová spomenúť. Len ich cítila. Len slová? Aj nežné dotyky chýbali tam, kde mali byť už dávnejšie. Že by sa detstvo tak rýchlo zabudlo?Povaha, pocity, psychika, rozum, prežívanie, spomienky, súčasnosť, bolesť, smútok, strach, hnev...príliš veľa vecí spolu neladilo...a prestala ladiť aj ona. Možno toho bolo viac, čo sa pod tým podpísalo, ale toto boli tie najsilnejšie momenty. Myslím, že toto by sa dalo nazvať "výstrelom zo štartovacej pištole". Hľadela naľavo, napravo - všade ticho. Aj na tribúnach. Osamelá bežkyňa......a pridáva básničku z tohto obdobia... Si ako motýlik, čo prišiel o krídla,Si ako púpava, čo zvädla skôr, než rozkvitla,Si ako vtáčatko, čo ešte nevie spievať,Si ako záblesk svetla,Ktoré som zbadala,No sklopila som zrakSkôr, ako som Ťa stretla.A teraz mi je ľúto,Že neviem Tvoje krídla nájsťA živá voda Tvojím listom nepomáha( snáď ešte nezabudli rásť...)S rukami na tváriDýcham Ti do dlaníA myslím na Teba.Ak sa mi podaríNájsť silu zabudnúť,Nič viac mi netreba.Snáď za všetko si môžem sama.A slzy, ktoré každý večer strácamLen ty pochováš,Ak prídeš a oslovíš ma " m a m a ". Viem, že ma číta aj môj manžel, ktorý o mojej minulosti vie všetko, ale tieto riadky sa mu možno nečítali práve najlepšie...Prepáč, Bubko!