Ujo z našej ulice

Autor: gabina weissová | 25.2.2009 o 17:29 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  1863x

Kráčam vedľa neho po kašovitom zvyšku toho, čo sa voľakedy volalo vznešene - bielulinký sneh, a on mi rozpráva, ako došiel k tej prekliatej zlomenej ruke. Šmykol sa ráno na kuse ľadu. Keď si predstavím, ako taký starec letí k zemi, a ako ťažko a s bolesťou vstáva, je mi ho ľúto. Viem, že žije v tom dome povedľa celkom sám, ešte aj ten psisko, Filip sa volal, čo vedľa neho vždy bežal, keď sa dedko na bicykli po ulici premával, aj ten kamsi zdrhol.

Kráčame spolu, vedľa seba, zlomená ruka ohnutá v šatke, uviazanej okolo vráskavého krku, v druhej sa hompáľa taška, čo prežila roky. Predstavujem si, že ju do obchodu nosila snáď ešte jeho žena. Myslím, že by bolo pekné, keby ju nosieval po nej. Možno ju drží presne tak, ako ju držala ona, možno ide tou istou cestou do tých istých, starých potravín za rohom, možno pri tom myslí na ňu...

Rozpráva mi, ako je už pätnásty rok sám. Pochoval syna (nevedela som to, ešte dva - tri roky dozadu ho zvykol spomínať, ako málo chodieva, ako príde, len keď niečo potrebuje a ja som vtedy zvykla byť naštvaná na nevďačné deti) a ako má ešte dcéru, ale tá má doma generála, ktorý tam velí. Vraví niečo ako že by snáď aj boli radi, keby sa už pominul, a ja dúfam, že sa mi to len zazdalo. A potom rozpráva, ako tých mladých chápe, veď každý chce mať dnes všetko, od á po zet. A že za ich čias to také nebolo...kúpili kus role aj so ženou, tam sa o ňu starali, tvrdo pracovali...a ostane ticho.

Čakám, čo mi ešte porozpráva, dávno som sa zabudla ponáhľať, a najskôr som sa chcela, ale počujem, hľadiac na šmykľavý sneh pod nohami, ako zhlboka ťahá do pľúc studený vzduch. Pozriem mu do tváre a vidím, ako plače. Modré očiská zaliate slzami, ktoré sa kotúľajú po jarčekoch vrások až na bundu. Inštinktívne natiahnem ruku a hladím ho po chrbte, mlčím a kráčam tak pomaly, ako on...     

Na križovatke musíme ísť každý iným smerom. Keď sa rozlúčim, ešte sa ma spýta, kam idem.

„Po deti, ujo, do školy a do škôlky."

„A budete ich držať za ruku, keď pôjdete naspäť?"

 

Chvíľu premýšľam, prečo sa ma na to pýta. Ten ujko, čo vždy veselo žmurkal na moje deti a synátor bol preňho vždy len Paľko, chlapec z našej ulice. Pripomínalo mi to staré zlaté časy, keď moja babka začínala rozprávanie pouličných historiek vždy rovnako: Toť Slivková odnaproti.... Keď Švarcová včera večer....No a Maršalíčka s Adamčíčkou...

Zdalo sa mi, že od prvej brány na začiatku ulice až po poslednú na opačnom konci, mávali ľudia k sebe preblízko. Videli si do okien, podávali si cez ploty čerstvo upečené koláče, nazízali si do dvorov, keď sa u niekoho ozývalo ujúkanie veselice, počuli plakať susedovie deti a spoločne smoklili, že ten alebo tá odišli na večný odpočinok...Niekto obklopený láskou, niekto sám, ako prst...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, tvrdí Gučík.

PLUS

Takto očividne kradnúť, to sa vymyká zvyklostiam, hovorieval Dzurinda

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.


Už ste čítali?