Meduška

Autor: gabina weissová | 21.11.2008 o 12:42 | Karma článku: 14,69 | Prečítané:  3792x

Do telefónu znela ako anjel. Neviem prečo ale pohľad sa mi okamžite prepol kamsi do dávna, do čiernobiela a zbadala som mladé dievča s čiernymi kučerami starostlivo schovanými pod mäkkou čiapkou, ktorú jej uplietla mama zo zvyškov starej vlny. Špičkou korčule sa odráža od ľadu, ruky natiahnuté vedľa tela, aby udržala balans. Klzisko uprostred parčíku plné detí, plné ľudí a predvianočných vôní...

Keď som vystúpila z auta uprostred malej dedinky a očami som hľadala smer, ktorý by ma mal doviesť k jej domu, ostala som bezradná. Kostol naľavo, modernejšie domy za chrbtom, napravo malý, drevený obchodík s rozličným tovarom, kde predavačka objednáva len to najdôležitejšie: chlieb, maslo, mlieko, cukor, múku, jogurty, papier na pečenie, kokosové mydlo, jar, zápalky, sviečky, pivko, niečo tvrdšie a zopár sladkostí pre vnúčence miestnych, ktorí tu ešte ostali žiť. Čo mladšie, to našlo bývanie bližšie k mestu. Schytila som telefón a povedala Teta, dobrý, ja len, že už som tu, na námestí, no neviem, kadiaľ ďalej... „Ostaňte stáť, kde ste. Idem si po vás!“ zazvonil jej veselý hlas. Spoza obchodíka prihrbene kráčala babka s rozheganou káričkou a farebnou šatkou na šedinách. Nie, to určite nie je ona, vravelo mi čosi. Ani tamtá, čo sa opiera o paličku, ani tá to nebude. Bože, toto je tá pravá, presne tak som si ju predstavovala! Teta kráčala rezko, ako mladica. Na hlave elegantný klobúčik kávovej farby s drobným kvieťaťom naboku, kontrastoval s modernejšou prešívanou bordovou bundou s dĺžkou do pol stehien. Na nohách hnedé, vyžité topánky na šnurovanie a na tvári nebeský úsmev. Oči boli ešte bližšie k nebu, keď na mňa pozrela a stisla mi ruku, naklonila hlavu trošku nabok, aby sme si jedna druhú obzreli, objala ma nimi a privítala, ako vzácneho hosťa. Modré oči v starej tvári plnej vrások mi vždy pripomínajú viac dieťa, ako dospelého. Ostáva v nich niečo hravé, veselé, no oveľa viac sa v modrých očiach zvyknú lesknúť slzy... Prešli sme dvorčekom plným všakovakého náradia, kvetov a farebných chryzantémových gúľ až celkom dozadu. „Poďte, najskôr vám to tu poukazujem, aby ste videli, čo a ako.“ Čo a ako znamenalo, že otvorila dvere do pitvora, kde mala všetky prepotrebné veci, starostlivo označené a uložené. Čo a ako znamenalo, že sme vošli do miestnosti, plnej sladkej vône, vzala do rúk drevený rám, dala mi ho poťažkať a mne napadlo: je to preto také ťažké, lebo je to plné života. Teta vzala dlhý, štíhly nôž, oprela drevený rám o stôl, zaborila nôž do plástu preplneného žltkavým medom a odrezala z neho akurátny kúsok. Napichla ho na hrot noža, otočila sa ku mne, pousmiala a zavelila: „Otvoriť ústa a nechať rozpustiť...“ Obtrela mi medový kúsok plástu o jazyk tak, aby sa zošmykol do úst a stála tam, v jednej ruke ťažký plást, v druhej ten nôž a čakala. Žmurkla pár krát očami, našpúlila vráskavé pery a keď videla, že mi med zlepil ďasná o seba, spokojne všetko odložila. Do malého pohárika naliala niečoho tvrdého, samozrejme, vyrobeného aj z medu a tým sme všetko zapili. Výborný začiatok... Kráčala som za ňou smerom k úľom, boli dopísané kriedou. Zvláštne včelárske šifry, ona vie najlepšie, čo znamenajú. Odkedy jej zomrel manžel, stará sa o včely sama. Aj o med, o medovinu, vosk, peľ, propolis a všetky tie dobré veci, čo včely dávajú... Prejde k zelenému, podvihne striešku a nakukneme hlava pri hlave dovnútra. „Nie, tieto sú dolu, nevidno ich. Ohrievajú kráľovnú aj seba, vonku môže byť mínus dvadsať, oni tam majú stále tridsaťpäť stupňov. Pozrieme vedľajší.“ Podvihne striešku na modrom úli, pod ktorou vidno desiatky včiel chránených tenulinkou sieťkou. Priloží ruku na sieťku tak, aby sa dotkla ich krídel a pohladí ich. Robí to pomaly a zdá sa, že tie drobce sú jedinými tvormi, ktoré majú výsostné právo brať si lásku starej ženy denne. A denne jej ju na oplátku dávajú späť. Starostlivo úľ zatvorí, dotkne sa jeho bočnej steny, prejde po dreve kostnatými prstami a schová ruku do vrecka bundy. Až vtedy si všimnem, že má celé rukávy zalepené od medu. Vedie ma dnu, do tepla kuchyne, kde prevláda drevo a chaos. O chvíľu je mi jasné, že chaos čisto včelársky. Všade sú nádobky, poháre na med, kýble s čímsi, čo nepoznám, na stenách trónia zavesené sitká rôznej hrúbky a staré fotografie v ešte starších rámoch. Je na nich dievča s čiernymi vlasmi v mäkkej čiapke, je na nich jej zosnulý manžel a sú na nich jej deti. Teta šikovne uvarí kávu, ktorú zjemní ešte teplým kozím mliekom a medom. Mlieko jej nosia dvaja mladí, on a ona, žijú spolu pod lesom bez elektriny a s piatimi psami – najdúchmi. Občas prídu, pomôžu, aj dnes boli. On vo veľkom svetri s golierom až pod bradu a v rozťahaných menčestrákoch, ona v zelenom pulóvri, neučesanou šticou a tmavými okáľmi. Nemajú deti, majú len seba a svoj svet. Chvíľu ich obdivujem a premýšľam, či by som to vedela. Myslím, že nie, som príliš veľký sraľo pre takéto rozhodnutia. Sedím s tetou v jej obývačke a kým ja sŕkam kávu, ona rozprávkaruje o včelách. Mám pocit, že mám v rukách knihu pre deti. Mám pocit, že mi ju číta na dobrú noc moja babka. Teta spomína na svoje rodné mesto, na ľudí a na detstvo, na ťažkú prácu a na ešte ťažší osud. Na svojho muža, ktorého miluje dodnes a na syna, ktorého jej vzala choroba. Vidím to na nej. Že odvtedy už nič nebolo tak, ako predtým. Že odvtedy bolesť bolela ešte boľavejšie. Chce sa mi ju objať... Odnášam si od nej sladký med a fľašu medoviny, voskového anjela a k nemu dve malé srdiečka na šnúrke, a kopec iných včelích vecí. Nechce za to nič, raz, keď pôjdem okolo, mám je doniesť fľašu vína, keď som z toho vinárskeho kraja. Odnášam si hrozne dobrý pocit. Stretávame sa dva dni na to v starej cukrárni v meste. Do mesta chodí teta do školy, nevadí, že má osemdesiat. Čo je na tom čudné, veď toto leto dva krát splavovala s mladými divokú vodu v neďalekom kanáli. A do cukrárne vraj chodievala kedysi, presne do tej istej, hneď vedľa mali dobré knihy, z nich si najskôr niečo prečítala, mali tu dobré koláče a dobrú atmosféru. Nič už nie je ako bývalo. Knihy sa nepredávajú, v cukrárni objednávam tete zelený čaj s medom a citrónom. Predavačka sa ani nepozrie, len odsekne: „Nemáme zelený čaj! A nemáme ani citrón a med...“ Zdá sa mi to ako zrada voči včelárke, že si musí harmančekový čaj osladiť cukrom z dolepenej cukorničky. Teta sa usmieva. Krásne rozpráva. Je veľmi múdra. Vôbec nie stará. Meduška... Myslím na ňu aj večer, keď si nalievam z jej zázračnej medoviny...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, tvrdí Gučík.

PLUS

SNS skúšajú posunúť slovenské "zvyklosti", doplatia na svoju nenažranosť

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.

KOMENTÁRE

Počet superstarostov sa zvýšil o sto percent

Raslavický starosta je nový Vlado Ledecký.


Už ste čítali?