Modré šapitó

Sedíme na plastových stoličkách a pred nami sa producíruje jeden tiger a tuším levica. Našľapujú tichúčko na macaté laby a tvária sa divo. Ceria zuby, vytŕčajú pazúry a švihajú dlhým chvostom. Po nich sa objaví klaun. Tragikomická postavička vysušeného starca, ktorý má každý krok prepočítaný na minimálny výdaj energie, aby dožil aspoň do večera. Červený nos na vlastnom nosisku a pery namazané čímsi groteskným. Nesmejem sa. Bojím sa. Že sa potkne, spadne a už nevstane. Že tam na gumenej dlážke a na udupaných pilinách nechá svoj život, lebo zdá sa – duša je tam dávno. Blondínka v rokoch balansuje na lane, sadá si naň, kľaká si naň, ľahá si naň a hojdá sa ako na hojdacej sieti. Kratučká sukienka a pod ňou povážlivo pevné stehná a malý zadok. Šikovnica s milou tvárou, trošku teatrálnymi pohybmi a gestami ale – stále vo forme. Premýšľam, že by som sa na ten tenký kúsok motúza ani nevyštverala. Že som vždy ako decko mala problémy aj s gymnastickou kladinou. Dodnes mám od nej značky pod kolenami, nevyšiel mi krok a otrieskala som si obe píšťaly. Keď som si posediačky kontrolovala nohy, našla som len biele miesta bez kože. O chvíľu cez ne začala presakovať krv po kvapkách a nakoniec stekala ku členkom, kde som sa ju okrajom ponožky snažila zastaviť. No a tá blondínka, s pevnými stehnami a malým zadkom, tak tá sa hojdá na špagáte. Klaun príde, pokus o kúzlo, dieťa kričí, že to nie je žiaden trik, lebo na konci loptičky je palička a tou ten klaun hýbe, že sa to neráta ale klaun na to zvysoka serie a unavený odchádza do zákulisia. Syn blondínky sa štverá po rebríku a balansuje na ňom. Modré, lesklé priliehavé gate sa mykajú zľava doprava a rozpažené ruky sa snažia udržať rovnováhu. Deti nedýchajú, Tobias sa pýta, ako to dokáže. Tréning, vravím, a pozorujem ich všetkých troch z boku, ako majú obdivne pootvorené pery, ako prestanú jesť kroasant plnený čokoládou a čakajú, či predsa len nespadne. Spadne o sedem minút a dvadsaťtri sekúnd neskôr, keď sa mu rebrík skĺzne po tvrdej plošinke a všetci zhíknu. Pozorujem tú scénku ako v spomalenom filme. Modré gate na rebríku, rebrík tancuje, blondínka povzbudzuje, rebrík cúva, blondínka kričí Alexi, dopředu, rebrík sa zakláňa, jeho nožičky sa blížia k okraju, blondínka si zakrýva ústa, modré gate letia do vzduchu, deti sa nadýchnu, rebrík padá na zem a Alex sa vznáša ako lietadlo a pomaly pristáva. Otec na druhom konci istiaceho lana prijíma potlesk. Klaun vchádza, pod pazuchou obruč a plyšový pes. Smutné číslo s tragickým koncom, pes nechce preskočiť obruč, leží bez pohnutia na zemi, obruč nedočkavo poskakuje v starých rukách hore a dole, torro, torro, milý plyšák! Dostáva spomalený kopanec od klauna, letí cez obruč, pristáva v prachu a klaun odchádza. Nikdy som nemala slona tak blízko a keď ho odrazu mám, hovadsky sa bojím. Už je odo mňa len pár metrov, keď si spomínam na akúsi správu z tlače, že kdesi ďaleko v prdeloviciach slon udupal počas predstavenia niekoľkých ľudí po tom, čo sa splašil a začal utekať. V mysli sa mi okamžite vynára zbesilý scenár, ktorý ku mne dorazí skôr, ako milý slon a keď ten pri nás robí grandióznu otočku, dávno držím deti za ruky a v hlave mám najrýchlejší plán úniku pre prípad, že sa slon...„Páni, to je teda tlstá riť!“Páčia sa mi títo malí muži s vtipom, Tobias má u mňa ďalší bod. Paľko si tiež jeden zapísal, ešte vonku, keď sa s Tobim stretli pred búdkou, kde pani predávala lístky, dobehli ku sebe, úsmev od malého ucha k malému uchu, pokus o macherské tľapnutie dlaní na privítanie, žiadne plesnutie a hláška: „Hmmm, vedľa. Tak teda nič...“ Slon sa pučí, točí, sedí na malej taburetke, otvára tlamu, otec Alex pchá svoju hlavu do slonej tlamy, slon vycvičený nezakusne, priľahne mladšieho Alexa, zodvihne chobot, odchádza niekam von, kde je viac miesta...„Mami, ja viem, prečo sa ten ujo volá Alex. Lebo aj ten cirkus sa volá Alex!“ Bod pre Kajču a prichádza klaun. Sára má rovnaké tušenie, ako ja, zakaždým sa otáča chrbtom, rumázga a nechce vidieť starca, ktorý mi v prestávke za závesom dýchavične vraví, že má zápal priedušiek, inak by to bola väčšia sranda. Chce sa mi povedať ujo, neblbnite, toto nemôže byť už nikdy sranda, ale čuším. Všetky decká z okolia sa postupne vtrepú do našej lóže, mamky spokojné ich nechajú, ničto, veď ich postrážime, a čo keď Sára sedí na kolenách raz jednej a potom druhej a ostatní sa pichajú lakťami, aby lepšie videli? Štyri hnedé kone plieskajú chvostami, farebné pierka na hlavách a chrbtoch, pamätám si to z voľajakej ilustrovanej knižky a ešte aj z detstva, že také dačo sa koňom dávalo už vtedy, musia to byť staré pierka, zdá sa mi... Dupú dupocú dupkajú a dupsajú a deťom sa ohromne páčia. Klaun Dva psy akoby z ulice skáču cez obruč a vozia sa na kolobežkeKlaun akože vrhá nožeDcéra blondínky a staršieho Alexa žongluje s piatimi futbalovými loptamiKlaun čaruje a kúzlo znova odhalené Blondínka s hulahop kruhmi vrtí bokmi KlaunHotovo. Cestou domov si vravím, že ako decku sa mi zdali cirkusy obrovské. Možno aj tým našim sa dnes zdal obrovský. Kajča si poskakuje a vraví čosi o tom, že by chcela bieleho koňa. Živého. Stajňu mu kúpi. Paľko lezie na plot, Sára kričí ako divá a chce dať obe staršie deti do pozoru. Možno je naštvaná, že sme ju vzali na smutného klauna. Možno sme jej mali vysvetliť, že je to podvod ale všetci sa tvárime, že nie, aby sme starého pána neranili. Nech si dieťa zvyká...