Aj dnes ráno...

Tak, ako vôňu kávy. Čerstvo zomletú, intenzívnu, jedinečnú vôňu, ktorá má zvláštnu, zvláštnu moc. Vojde do mňa cez tvár, roztiahne kútiky úst a stiahne rolety viečok. A vtedy ju vidím... Stojí v kuchyni pri veľkom stole, staré ženské boky opásané zásterou, ohnutý chrbát sa natriasa v rytme valčeka na cesto. Počujem búchanie hrany stola o stenu a vidím múku, padajúcu po zrniečkach na jej papuče a na dlážku. Keď sa vystrie, opatrne berie do rúk okraje budúcej štrúdle a naťahuje ich presne tak, ako jej mama, ako mama jej mamy a všetky dobré ženy a babky nášho sveta. Dovtedy, kým cesto nie je ako papier, kým nie je vyťahané na pergamen, kým nie je tenké, tenšie, najtenšie...Vtedy ho potrie obradne olejom tak, ako natierala olejom svoje čerstvo okúpané deti, výskajúce, voňavé, nezbedné, jej ruky, dotyky mamy, upokojujúce, pred spánkom...Vtedy ho posype makom tak, ako posýpala semiačkami kvetov svoju predzáhradku. Dalo by sa v nej zaspať naveky, dalo by sa v nej prežiť detstvo, dalo by sa v nej kúpať, snívať, plakať, dalo by sa v nej objať vesmír...Vtedy ho ozdobí kúskami čerešní, sviežimi a šťavnatými, dorástli v jej záhrade vzadu pri plote. Starala sa o ten strom a o jeho mladé tak, aby neprišla o úrodu. Ako neprišla o nás. Dávala pozor, aby nás neodniesol vietor, aby nám svietilo slnko a aby sme mali prečo rásť. Strážila náš úsmev. Aby ostal detský. Aby nedospel a nestratil sa v starostiach sveta...Vtedy ho posype cukrom tak, ako cukrovala buchty, rezance s tvarohom, mrežovník, ktorému sa nevyrovná žiaden koláč sveta, tak, ako sladila všetko a všetkých okolo seba...Zavinie, pomaly, opatrne, trhá sa, nevadí, prstami zlepí, formuje, vtlačí plnku späť, okraje zahne, postláča, potrie žĺtkom, pohladí, preklopí na plech, spokojná...Podáva mi oranžový mlynček na zrnkovú kávu, utekám do predsiene, nech neruším dedka, vsypem zrnká do mlynčeka, privriem viečko, keď ho stlačím, vydá zo seba chrapľavosekavý ston a cítim, ako mi podskakuje medzi kolenami, dúfam, že ho udržím, keď si chvíľu melie, pomaly sa upokojí a odrazu ju cítim. Neviem sa jej nabažiť, lezie mi všade. Do zeleného svetra po staršej sestre, do vlasov, do pieh, vlezie mi pod kožu a pod nechty, robí si so mnou, čo chce... Keď si o hodiny ovoniam ruky, stále tam je. Viem, že naveky... Vôňa čerstvo zomletej kávy...Aj vtedy, keď dedko sedí v kuchyni oproti mne a tučnými rukami si prikladá k ústam svoju šálku, bradu si vymaľuje cukrom a makom štrúdle, prežúva a premýšľa. Aj vtedy, keď si k stolu prisadne so svoju šálkou babka. Aj o pár rokov neskôr, keď si u nich v kuchyni svoju vlastnú kávu sŕkam ja. Aj vtedy, keď mi chýbajú. A veľmi. Aj dnes ráno...