Obyčajný deň

Autor: gabina weissová | 4.10.2007 o 0:35 | Karma článku: 15,51 | Prečítané:  4793x

Obliekame sa, nastupujeme do auta a ja pridávam hudbu o čosi hlasnejšie. - Mami, ja by som.. bl.eiu.bezskaôll..... - Prosím? - No, že ja by som najradšej... hrep.ôddvaj.koei! - Počuj, Paľko (stíšim hudbu a obzerám si ho v spätnom zrkadle), hovor nahlas a zrozumiteľne, veď ti vôbec nerozumiem! - Vieš, ja by som vás počkal najradšej v čakárni. Môžem?

Prišlo nám predvolanie na očkovanie. Máme to až o týždeň ale on už každý druhý večer nemôže poriadne zaspať. Presviedčanie, že pichnutie ihly len trošku štipne, že očkovanie má svoj nezameniteľný prínos pre jeho zdravie, že je veľký chlapec...všetko pomáha len na chvíľku. V čakárni nás nepočkal. Neviem si totiž predstaviť, ako by mu tam pani lekárka kontrolovala hrdlo a počúvala hrudník fonendoskopom. Vošiel, vytasil tričko až ku brade, posadil sa na detskú stoličku a odovzdane čakal, čo bude. Vedela som, že je odvážny len naoko, že má na perách otázku, či majú injekcie, či jednu takú dnes dostane, no keď videl, že nič nehrozí, upokojil sa. Dnes sme tam boli kvôli sopľom, kašľom a teplotám. Zašli sme spolu kúpiť lieky a vybrali sme sa na vandrovku mestom. Peši sa nám dobre kráčalo, aj keď Kajka kde – tu chytila záchvat ukážkovej malej prieduškárky. Vošli sme ku Quanovi na dobrú polievku. A na hranolky s kečupom. Quan je už dlho náš, miestny. Pochádza z Vietnamu a perfektne varí. Je kamarát s mojím mužom, mne síce dlho vravel Evka ale raz som ho medzi sklenenými rezancami a jarnými rolkami so sójovými klíčkami upozornila, že nie som. Pozná aj naše deti. Je drobný, milý, biele zuby má vycerené od ucha k uchu a jeho šikmé oči sú neustále zapatrošené medzi vráskami smiechu. Prídete, on vám navarí, donesie na stôl, opýta sa, či vám chutí, odnesie špinavý riad z vášho stola a ešte zaželá pekný zvyšok dňa. Smiali sme sa hodnú chvíľu na tom, ako Paľko pojedá hranolky čínskymi paličkami. Vraví im hůlky. Myslím, že som sa zamyslela správnym smerom, keď som pri pohľade naňho premýšľala o jeho očiach. Moja dobrá kamarátka mi často vravieva, že naše deti majú veľmi zvláštne oči. Dajaké exotické, či čo. Neviem, po kom to zdedili, ale áno, majú ich také. Paľko s kútikmi padnutými kdesi nadol, smutné, tmavohnedé, zvláštne...Myslím, že jeho exotické oči sa k jeho hůlkam celkom dobre hodili, ba dokonca techniku jedenia s nimi okamžite pochopil. Schmatol hranolku medzi dve drievka, namočil do kečupu a hybaj s ňou s istotou do úst. Kajka sa ho snažila napodobniť ale zemiačik vždy rozmliaždila medzi paličkami a nakoniec ich obe šmarila na tácku a jedla prstami. On trpezlivý, ona divoška. On pedantne, ona celá od kečupu. Ja s úsmevom... Prinútili ma ísť do parku. Nebola som dávno, takže im prehováranie netrvalo dlho. Chceli sme ísť kŕmiť kačky, minuli sme však pekáreň s rožkami a svoje sme neniesli žiadne. Tak som im aspoň vravela, že kačky budú určite prežrané, ako vždy, že sa im ani nebude chcieť pohnúť s tými brušiskami a že určite bude na hladine plávať stotridsaťsedem rozmočených, nezjedených cudzích rožkov. Kačky nás takmer zjedli zaživa. Boli také hladné, že sa vyrútili z jazierka a kráčali nám z boka na bok naproti. Vyzeralo to hrôzostrašne a zastavili sa až celkom blízko pri Kajkinej pravej teniske. Hľadela na kačací zobáčik s detskou dôverou a už som videla, ako chce natiahnuť rúčku, aby kačku pohladkala. Tá sa zvrtla na päte a ukázala nám...chvost. - Mami, a ako to, že tie kačky vedia plávať? (spýtala sa Kaja a popri tom behala po brehu a zbierala zožltnuté listy) - Predsa, lebo majú na nohách medzi prstami také malé srandy...(odpovedá je starší brat za mňa) - Aké malé srandy? (pýta sa zvedavo menšia) - Sú to plávacie blany. Kačka má vďaka nim na nohách malé vesielka a preto je taký dobrý plavec. A ešte preto, lebo si pravidelne natiera pierka takým mazom, ktorý ju vo vode nadnáša. (celkom dobre, vravím si...) - A kde berie kačka ten maz? (Paľkovi to nedá, pravdupovediac, čakala som túto otázku už vo chvíli, kedy som ten sajrajt, získavaný z blízkosti kačacieho zadku spomenula) - Palkóóó, tu je krásny list, poď sem! A aj gaštany a hríbik! A tak sme vyzbierali polovicu listov v našom parku. A objavili sme všetky farby jesene, jeden bozkávajúci sa párik, rozbitú fľašu vodky, tabuľky s názvami stromov, detské ihrisko a kamaráta Filipka, ďalšie listy na naše jesenné retiazkové ozdoby, jarok, ktorý vykopali na nejaké káble ale Paľko vraj vďaka nemu objavil stopy traktora, blato, kamene, vôňu hríbov a dosť. Boli sme hladní a smädní a tak sme sa rozhodli pre cukráreň „...v bývalej požiarnej zbroji, čo nevieš?“ vysvetľoval a pripomínal Paľko Kajke cukrošku hneď na rohu oproti parku. V bývalej požiarnej zbrojnici je krásna cukráreň. Krásna preto, že tam robí Miška, ktorú poznám ešte zo škôlky. Je postihnutá. Mne sa zdá, že pánbožko to vyvážil jej tvárou a očami. Neskutočne modré studne, neskutočne milé žieňa. Na smene s ňou vo dvojici ťahá Zuzka. Vývod z močového mechúra, dve decká, vrtuľa v zadku, obdivuhodná. Jeden kúsok torty pre Kajku, jeden pre Paľka, pre mňa latte a stoličku aspoň na chvíľu...Zostali sme dve hodinky. Cestou ku autu obzeráme výklady, kupujeme pizza rožky, pórik a papriku, utekáme, držíme sa za ruky, vbiehame do obchodu so zvieratami a obdivujeme fretky, ženieme sa von, lebo obchod strašne smrdí, skáčeme cez čiary na chodníku, stretávame inú Zuzku s novým bábätkom, je krásny, snedý, bucľatý a malilinký, utekáme ďalej, zbadáme psa na krajnici a stojíme, lebo nedýchame, je príliš blízko cesty, aby sme sa rozbehli a ratovali ho, tak len stojíme a dúfame, že je natoľko schopný, že nespácha samovraždu skokom pod kolesá a mne sa v hlave vynára film s piskotom bŕzd, psačími črevami na ceste a zhrozenými pohľadmi mojich detí, ktoré večer nemôžu zaspať, lebo cez deň zažili smrť v priamom prenose. Pes pochopil. Myslím, že musel mať kdesi odložené mladé, lebo sa mu pod bruchom hompáľali také tie materské, mliekom naliate psačie cecky až po chodník. Pol metra od semaforov sa zvrtol a odhompáľal sa kdesi pomedzi bytovky. Našli sme naše auto, unavení sme si posadali a naložili náš jesenný náklad listov, detských chorôb, zážitkov a vôní do sedadiel. Cez tie isté semafory domov. Červená, oranžová, zelená...celkom ako jeseň .-)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, tvrdí Gučík.

PLUS

Takto očividne kradnúť, to sa vymyká zvyklostiam, hovorieval Dzurinda

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.


Už ste čítali?